Slovenský fenomén – radničná televízia

Samospráva ako neformálny vysielateľ

V minulosti, konkrétne v rokoch 1995-1996, viaceré mestá a mestské časti na Slovensku získali licencie na TV vysielanie. Tieto licencie im však neskôr vzali, pretože Rada pre vysielanie a retransmisiu zistila, že to bolo chybou. Zákon totiž neumožňuje štátnym alebo samosprávnym úradom získať licenciu na vysielanie, keďže neexistuje záruka politickej a finančnej nezávislosti.

Mestá a obce sa však prispôsobili. Keďže licenciu môže získať len obchodná spoločnosť, založili komunálne podniky, v ktorých mali 100% podiel, a týmto podnikom boli následne licencie udelené. Aj keď bol tento postup zrejmý, legislatíva ho umožnila.

Tento model sa stal základom pre väčšinu lokálnych vysielateľov na Slovensku, ktorí sú vo vlastníctve samosprávy, ale fungujú ako „súkromní vysielatelia“. Hlavným dôvodom tohto riešenia je jednoduchšia kontrola nad obsahom. Prostredníctvom mediálnej alebo redakčnej rady, v ktorej sú zastúpení poslanci, alebo cez samotného konateľa, ktorý je často poslancom, môžu mestá a obce ľahšie ovplyvniť to, čo sa vo vysielaní objaví. Niektoré mestá dokonca priamo riadia tvorbu obsahu cez svojich zamestnancov.

Falošná politická nezávislosť

Radničné médiá sa tvária ako nezávislé, no v skutočnosti sú nástrojmi politickej propagandy. Samosprávy využívajú tieto kanály hlavne na sebaprezentáciu, a diskusné formáty, ktoré by podporovali verejnú diskusiu, sú skôr výnimkou. Primátori a starostovia sa pred kamerami ukazujú, pričom redaktori sa nemôžu vyhnúť tomu, aby sa stretli s „nevyhnutnými“ príhovormi a monológmi svojich nadriadených.

Aj keď sú tieto televízie licencované, v skutočnosti sa snažia vyhnúť sa otvorenej kritike a pluralite názorov. Politici sa cítia pohodlne, pretože mestá a obce si zakladajú vlastné komunálne podniky. To umožňuje jednoduchú kontrolu nad obsahom cez redakčné rady, v ktorých majú poslanci silné slovo.

Podľa predstaviteľov Transparency International to oslabuje verejnú diskusiu a znižuje transparentnosť, keďže ľudia sa nezaujímajú len o monológy politikov, ale aj o názory ostatných volených predstaviteľov. Týmto spôsobom sa radničné médiá menia na „hlasné trúby“ politických lídrov, čím sa v praxi stáva verejná diskusia čoraz menej nezávislá.

Závislosť v praxi

Na Slovensku je problém s politickou a finančnou závislosťou miestnych médií, pričom Monitoring plurality médií uvádza, že táto závislosť dosahuje až 71%. V praxi to znamená, že miestne televízie, ako napríklad TV Ružinov, sa ocitli pod priamym vplyvom politikov, kde na čele televízie bol miestny poslanec, čo vedie k výraznej politickej kontrole. Táto situácia nie je výnimočná a podobný obraz sa vykresľuje aj v celej Bratislave, keď spomínaná TV Ružinov sa premenovala na TVR ( Región), aby bola náhradou za nezávislú TV Bratislava, ktorú politici po 16. rokoch odmietli podporiť .

Tento politický vplyv neostáva bez následkov. Pracovníci radničných televízií sa často stretávajú s autocenzúrou, čo ďalej obmedzuje slobodu médií. A čo viac, v niektorých prípadoch môže byť korupcia súčasťou systému – príjmy z funkcie konateľa alebo členov redakčných rád často končia v rukách politikov, ktorí sú aj cenzormi obsahu. Tento systém vážne ohrozuje nezávislosť miestnych médií a ich schopnosť poskytovať objektívne a vyvážené informácie verejnosti.

Podnikateľské subjekty alebo rozpočtové organizácie?

Radničné televízie sa na papieri tvária ako podnikateľské subjekty, no v praxi sa správajú ako rozpočtové organizácie. Každoročne získavajú príspevky z rozpočtu samosprávy, pričom často majú výhody ako napríklad poskytovanie priestorov, nákup techniky či zdieľané služby s úradmi.

Samospráva si objednáva služby u týchto „podnikateľských subjektov“, ktoré si sama založila. Vďaka tomu, že na vysielacie časy nie je potrebné verejné obstarávanie, môžu televízie fungovať bez transparentnosti. Kontrolóri nemajú šancu posúdiť hospodárnosť, a na Slovensku dokonca neexistuje ani žiadny súdny znalec v tejto oblasti. Súdne a policajné orgány, vrátane NAKA, sa často obracajú na nezávislých producentov, ktorí majú s týmto problémom skúsenosti.

Ekonomika radničnej TV v praxi

Niektoré radničné televízie na Slovensku majú rozpočty, ktoré násobne presahujú rozpočty nezávislých subjektov. Napríklad bratislavská mestská časť Ružinov má rozpočet 400 000 eur, čo je historicky najdrahšia mestská televízia. Na druhom mieste je Dunajskostredská mestská TV s 380 000 eur, pričom táto televízia pokrýva len 36 000 obyvateľov.

Pezinok s menej ako 25 000 obyvateľmi má rozpočet nad 200 000 eur, čo je o 30 000 eur viac, než mala metropolitná TV Bratislava, ktorá pokrývala celé mesto. Devínska Nová Ves v Bratislave s rozpočtom 122 000 eur je zaujímavá, najmä keď nie je jasné, kde presne je možné túto TV naladiť.

Pri prepočte na občana je najdrahšia Dunajskostredská TV, nasledovaná TV Pezinok a Devínskonovomestská TV, s výdavkami okolo 8 eur na obyvateľa.
Radničné televízie: Nejasné financovanie a falošná nezávislosť

Radničné televízie vznikajú a zanikajú podľa nálady politikov

V posledných rokoch sa spôsob komunikácie samospráv s verejnosťou dramaticky zmenil. Mnohé mestá a obce prešli na sociálne siete, ktoré umožňujú priamu a jednoduchú komunikáciu s občanmi, pričom samosprávy si obsah môžu tvoriť vlastne bez závislosti na externých médiách. Tento trend výrazne zjednodušil prístup k verejnosti, ale zároveň spôsobil problém, ktorý sa týka tradície miestnych televízií.

Existencia komunálnych televízií, ktoré bývajú financované z rozpočtu, sú tiež veľmi závislé od aktuálnych politických rozhodnutí. Ak sa zníži ich financovanie alebo ak rozpočet na ne neprejde, televízie sa ocitnú na hranici prežitia a často zaniknú. Zaniknuté televízie sú tak výsledkom politických rozhodnutí, ktoré nemusia vždy zohľadňovať doterajšie investície do značky alebo sledovanosti.

V bratislavskom kraji sa tento rok pridali TV Dúbravka a TV Malacky k dlhému zoznamu zaniknutých miestnych televízií. Predtým zmizli TV Karlova Ves, TV Nové Mesto, TV Staré Mesto, TV Petržalka a TV Rača – len v rámci Bratislavského kraja. Tento trend ukazuje, ako sa radničné televízie, ktoré sa mali stať nástrojmi verejnej komunikácie, stávajú obetami politických zmien a rozhodnutí.

Neexistujú pravidlá

Falošné radničné televízie sa nachádzajú v právnom šedej zóne – neexistujú jasné pravidlá, ktoré by upravovali ich fungovanie a hospodárenie. Zákon o mediálnych službách stanovuje určité podmienky, a mesto nemôže požiadať o autorizáciu vysielania. Môže ju však bez problémov cez obchodnú spoločnosť, ktorú si účelovo založí. Neexistuje ani smernica, ktorá by stanovila pravidlá hospodárenia, pre televízie tohto typu.

Takto fungujúce lokálne televízie pokrývajú približne 560 tisíc obyvateľov, no tento systém stojí daňových poplatníkov viac ako 3,5 milióna eur ročne. Tento model je ďalším príkladom falošnej nezávislosti, kde verejné financie idú na podporu politickej propagandy namiesto skutočného nezávislého spravodajstva.